Kozliatka a vlk pre celú rodinu

Kozliatka a Vlk

na motívy pôvodnej ľudovej rozprávky P. Dobšinského

Koncept a text : Šimon Spišák a kol.

Scéna a kostýmy: Karel Czech

Dramaturgia:  Veronika Gabšíková

Hudba: Vladimír Mikláš

Text a hudba piesne: Ľubomíra Dušaničová

Rozprávku číta: Eva Pavlíková

Réžia: Šimon Spišák

Osoby a obsadenie:

Zelko:  Ľubomíra Dušaničová

Melko: Agáta Spišáková

Belko:  Katarína Petrusová

Tielko, ktorého volajú Stanko: Andrea Ballayová alebo Lucia Korená

Vĺčik: Natália Častová a.h.

Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a siedmymi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, ako áno , ako nie, žili boli .. Bola jedna hôrka a v tej hôrke lúčka, a na tej lúčke domček a v tom domčeku bývala koza a mala kozliatka. Keď im išla mliečka hľadať, prikázala im:

„Deti moje, nepusťteže dnu nikoho, lebo by vás zmárnil.“...

Rozprávku o neposlušných hlúpučkých kozliatkach a zlom, prešibanom, hrôzostrašnom vlkovi s ostrými pazúrmi, veľkými tesákmi a obrovskými očami  určite  poznáš.

Ale čo ak  kozliatka uverili iba tomu, čo im rozprávky a povery o vlkovi narozprávali a nikdy ho naozaj nevideli?

Lebo už v  Anglicku v 11.storočí bol vlk symbolom utečencov a bohovia, ktorí ich chránili,mali vlčie vlastnosti alebo meno.

 Lebo vlk v  mytológii nie je iba, človek premenený na zviera, ktorý sa musí uštvať a zabiť, aby prežila ľudská spoločnosť. Už predchodca našej civilizácie – antický Rím, bol založený dvojčatami Rómulom a Rémom, ktorých podľa legendy odchovala vlčica.

Lebo  v prírode je život vlkov veľmi tajomný a inšpirujúci. A hoci  je vlk považovaný za zviera, ktoré kedykoľvek zabije človeka,  neexistuje jediný dôkaz, ktorý by zabitie človeka vlkom dosvedčil. Zato opačné prípady boli také bežné, až takmer došlo k ich vyhubeniu.